Studentka Všeobecného lékařství Lenka Levická získala stipendium od Nadace rodiny Vlčkových a strávila stáž v dětském hospicu v Budapešti. Píše esej a posílá fotografie.
Keď som sa dozvedela o príležitosti získať grant od Nadácie rodiny Vlčkových v rámci štipendijného programu „Štěstí přeje připraveným“, vedela som, že sa o to pokúsim. Už dlhšie som chcela absolvovať prax v detskom hospici, nakoľko sa dlhodobo zaujímam o detskú paliatívnu medicínu. Hospicová starostlivosť by doplnila moje znalosti a praktické skúsenosti. Keďže v Českej republike sú dve takéto centrá práve vo výstavbe, stáž si vyžadovala vycestovať za hranice.
Môj výber padol na hospic v Budapešti menom Tábitha Ház. Je otvorený už od roku 2011 a oslovil ma hlavne spektrom služieb, ktoré pacientom ponúka. Na stáži som sa dozvedela, že valná väčšina využívanej starostlivosti je hlavne respitná, teda odľahčovacia. Znamená to, že rodičia prinesú dieťatko do hospicu na dohodnutú dobu, po celý čas je o neho postarané a po uplynutí si ho vyzdvihnú a spolu odchádzajú domov. Ďalší typ je starostlivosť tranzitná, keď rodičia s dieťaťom prichádzajú na dobu prechodu medzi starostlivosťou nemocničnou a domácou. To im má poskytnúť premosťovacie obdobie, kedy majú možnosť naučiť sa a zvyknúť si na špecifickú starostlivosť o svojho potomka. Zároveň majú stále k dispozícii pomoc profesionálov. Potom je tu ešte starostlivosť na konci života. Popravde som si myslela, že sa s ňou počas svojej dvojtýždňovej stáže nestretnem, keďže mi sám riaditeľ povedal, že priamo v hospici sa taký prípad vyskytne raz za pár mesiacov. To sa však koncom prvého týždňa zmenilo. Hneď ráno prichádza rodina so svojou dcérkou, ktorá už niekoľko mesiacov zápasí s DIPG, veľmi agresívnym druhom nádoru mozgu. Riaditeľ ich čaká pri vchode a pri pozdrave ich súcitne objíma. Presúvajú sa do izby, kde doktor dievčatko vyšetrí, porozpráva sa s rodičmi a ďalej spolu rodina ostáva, už v úplnom súkromí. V Tábitha Ház je na dolnom poschodí apartmán, práve pre prípady end-of-life care. Pôsobí domáckym dojmom, je tichý a zároveň poskytuje priestor pre celú rodinu.
Musím povedať, že riaditeľ dr. Benyó zorganizoval môj čas v Tábitha Ház do posledného detailu. Okrem vyšetrovania pacientov, diskutovania ich diagnóz, získavania znalostí o hospicovej starostlivosti alebo o detskej paliatívnej medicíne v Maďarsku som mala možnosť stretnúť mnohých skvelých ľudí. Každý z nich má v hospici svoju vlastnú úlohu a ja vám niektoré priblížim. Jedno z prvých stretnutí bolo to s Veronikou a Erikou, ktoré sa obe venujú canisterapii. Skvele doplnili môj obraz o tomto type terapie a uvedomila som si, že ich práca je oveľa komplexnejšia, ako som si doposiaľ myslela. Erika je dokonca osoba, ktorá pred niekoľkými rokmi, po návrate z USA, kde sa s týmto konceptom zoznámila, zaviedla canisterapiu v hospicoch. Pani Zuzka je koordinátorka dobrovoľníkov a kedysi sama chodila do Tabithy ako jedna z nich. Prekvapivá informácia pre mňa bola, že do hospicu sa ročne samo prihlási až deväťdesiat dobrovoľníkov. Každý dobrovoľník a zamestnanec má možnosť supervízie. Obracajú sa najmä na ich hospicovú psychologičku, ktorá má okrem toho na starosti aj komunikáciu s pacientmi a rodinami. Posledný deň som sa stretla aj s právničkou Edinou, ktorá sa venuje medicínskemu právu a špecificky právam detí. Hospicu ponúka, ak je potreba, svoje právnické rady. No pôsobí v ňom aj ako bežná dobrovoľníčka, takže chodí s detičkami na prechádzku, žehlí oblečenie a všetko, čo je práve v hospici potrebné.
Počas mojej prítomnosti v Tábitha Ház som mala možnosť spoznať nie len medicínsku stránku fungovania, ale oboznámiť sa s úlohami členov celého multidisciplinárneho tímu. Nehovoriac o tom, že okrem edukačného rozmeru bola pre mňa táto stáž nesmierne ľudsky obohacujúca.
Ak máte záujem o detskú paliatívnu medicínu a chceli by ste vycestovať do zahraničia, spoznať skvelých odborníkov, získať tam vedomosti a priniesť ich naspať do ČR – tento štipendijný program je jednoznačne skvelá príležitosť.
