Studentka 4. ročníku Všeobecného lékařství Petra Zibrínová strávila srpnovou stáž v Catanii na Sicílii. Napsala esej-reporáž a poslala nám fotografie.
Mojim novým domovom sa počas augusta stala Catania. Aj keď som najprv chcela ísť do Ríma, neviem si predstaviť lepšie strávený mesiac ako bol tento. Catania leží na východnom pobreží Sicílie a po Palerme je to druhé najväčšie mesto na ostrove.
Po výstupe z lietadla som hneď oľutovala, že som si obliekla dlhé nohavice, a po chvíli sa zo mňa doslova lialo. Toto neskutočné teplo nás sprevádzalo celý mesiac, ale nejak sme si na to nakoniec zvykli. Bolo nás okolo 60 študentov z celého sveta plus vyše 20 organizátorov, ktorí sa nám po celý čas venovali a pripravili pre nás nezabudnuteľný program. Každý víkend sme boli na nejakom výlete, z tých najzaujímavejších spomeniem výstup na sopku Etnu, Taormina známa ako sicílske Monte Carlo, pôvodom grécke mesto Agrigento so svojím Chrámom svornosti, Siracusa a jej nádherné pláže či čarovná a biela Scala dei Turchi. Presne v polovici augusta sme sa pridali k oslavám sviatku Ferragosto, kedy sme spolu so stovkami ďalších ľudí ostali nocovať na pláži a zažili kopec zábavy, gitarovanie pri ohni, púšťanie lampiónov a polnočné kúpanie v mori.
Boli sme ubytovaní v dvojlôžkových izbách v študentskej ubytovni, izby boli veľmi pekné, s novým nábytkom aj balkónom a klimatizáciou, pretože bez nej by sme to tam asi neprežili.
Praxovala som na oddelení internej medicíny v nemocnici Ospedale Gaspare Rodolico spolu s dvoma ďalšími študentkami – zo Sardínie a Kene. Doktori boli veľmi milí a stále sa nám snažili všetko vysvetliť, len škoda, že väčšina z nich nehovorila anglicky. Našťastie nám to ale Gemma zo Sardínie vedela preložiť – alebo aspoň to, čomu sme nerozumeli, lebo taliančina je dosť podobná latinčine (vraj zo všetkých románskych jazykov má k nej najbližšie), takže nebolo ťažké pochopiť podstatu veci. Keďže naše oddelenie nemalo konkrétne zameranie, videli sme pacientov s rozličnými chorobami, no najčastejšie sme sa stretli s jaterní cirhózou v dôsledku hepatitídy C, ktorá je v Taliansku pomerne častá. Pacientov bolo stále dosť a kým sme prešli postupne celé oddelenie, nastal čas obeda.
Mali sme nárok na jedno teplé jedlo denne, čo boli väčšinou cestoviny, niekedy aj pizza. Taliansku kuchyňu milujem, ale keď máte každý deň na obed cestoviny, začnú vám liezť aj cez uši. Napriek tomu boli naozaj výborné, ale myslím, že mám dosť cestovín na najbližší rok.
Tento stereotyp sme prelomili na Food and Drink International večierku, kde sa mohol každý prezentovať svojim typickým národným jedlom a pitím.
Sicílčania sú veľmi milí, priateľskí a pohodoví ľudia. Naši organizátori sa o nás perfektne starali a spolu sme tvorili skvelý kolektív, boli sme ako jedna veľká rodina. No keďže nás bolo tak veľa, nebolo vždy jednoduché sa časovo zosúladiť, keď sme chceli niekam spoločne vyraziť. Ale postupne sme si zvykli chodiť neskoro ako väčšina organizátorov, takže sme v podstate prišli načas a nemuseli na seba navzájom čakať. Pre nich bolo totiž meškanie na dennom poriadku. Dokonca ani na zastávkach neboli napísané odchody autobusov, takže nám neostávalo nič iné len čakať a dúfať, že raz ten autobus snáď príde – na čo som doplatila cestou na letisko, kedy som po vyše mesiaci sicílskeho životného štýlu ledva dobehla na lietadlo.
Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a ostáva mi len dodať, že to bola pre mňa jedna obrovská skúsenosť, jednak čo sa týka klinickej praxe v nemocnici, ale aj všeobecne do života, našla som si tam kopec úžasných priateľov, s ktorými som stále v kontakte a dúfam, že ešte dlho ostanem. A pre tých, ktorí uvažujú vycestovať na stáž do zahraničia, môžem toto miesto vrelo odporučiť, ak budete mať možnosť, neváhajte a vyberte si Cataniu, stojí to za to.
Další eseje se zahraničními zážitky a zkušenostmi studentů naleznete zde.
