Ján Oros, student 3. ročníku všeobecného lékařství, strávil letní klinickou stáž v indonéské Jakartě. Napsal esej o své zkušenosti a posílá fotografie.
Všetky dni môjho dobrodružstva v Indonézii sa niesli v znamení šoku. Aj napriek destinácii to nebol šok septický, ale kultúrny a to hneď v pozitívnom aj negatívnom zmysle slova. Od prvého dňa som dostával od Jakarty lekcie, ktoré nakoniec dali dokopy cennú skúsenosť.
Lekcia 1: Doprava
Aj keď ... v Jakarte skôr doľava. Síce som vedel, že v Indonézii sa jazdí na opačnej strane ako doma, úplne mi to po prílete vyfučalo, a tak som suverénne nastúpil do auta na šoférovu stranu, zapol si pásy a trpezlivo čakal na šoféra. Vedľa mňa nikto nesedel, a tak som sa spýtal, kto šoféruje. Až potom som zbadal, že predo mnou je volant. Spolucestujúci si mysleli, že sa chcem dať pokrstiť ohňom hneď z príchodu. Doprava v Jakarte je totiž naozaj niečo, na čo nezabudnete. Bohužiaľ každodenné zápchy o dĺžke niekoľko kilometrov sú tvrdou realitou pätnásť miliónovej metropoly. V Jakarte sa ale riadia heslom: dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a motorka sa podľa tohto hesla považuje za šesťmiestne vozidlo. Napriek tomu, motoriek je v Jakarte neuveriteľné množstvo. Dôvodom je, že je to jediný účinný spôsob, ako sa vyhnúť čakaniu v zápche.
Lekcia 2: Bývanie
Po príchode na študentský hostel, miesto môjho pobytu, na mňa čakalo ďalšie prekvapenie v podobe arabského záchodu a provizórnej sprchy. Samozrejme som sa musel uskromniť len so studenou vodou, to ale nakoniec v tom teple a vlhku padlo na úžitok. Personál hotelu pozostával z pár chlapíkov, ktorý si hovorili security. Jediné, čo vedeli po anglicky bolo: "Hey, misteeer, ok?", tak som to skúšal hlavne neverbálne. Raz som potreboval príborový nožík, pretože som si kúpil na raňajky toastový chleba a nutellu. Skončilo to až otvorením nutelly a imaginárnym natieraním na chleba. Nakoniec som musel aj tak vytasiť google prekladač. Keď pochopili, čo som od nich chcel, s nadšením mi začali vysvetľovať, ako sa po Indonézsky povie nožík, vidlička a lyžica. Samozrejme som od nich rovno dostal celý servis.
Predposledný víkend som si spravil výlet do Singapuru, a keďže chronicky strácam kľúče, samozrejme som kľúče od môjho pokoje nechal tam. Bol som ale v kľudu, však každý hotel má predsa náhradné kľúče po návrate na hostel mi bolo oznámené, že dvere sa musia vylomiť. A tak som musel opustiť svoju izbu a presťahovať sa do inej, tento krát bez okna. S prekladom mi pomáhal taxikár, ktorý študoval v USA, celá naša skupinka jeho služby často využívala. Bol ochotný zadarmo prísť k hotelu a riešiť môj problém s kľúčmi, za čo som mu doteraz vďačný. Hostel s nami zdieľalo asi tridsať mačiek. Zdržiavali sa prevažne vo vnútri, možno kvôli potkanom veľkým ako predlaktie, tie mali totiž rajón v okolí: miestami hotová idylka.
Lekcia 3: Jedlo
Človek žije v domnienke, že ak ide o ázijskú krajinu, ľudia automaticky jedia zdravo, v podstate len zeleninu a sem tam nejakú tú rybičku. Opak je pravdou. Indonézania zbožňujú vyprážať. Vyprážajú všetko. Doslova. Čo som teda ešte nezažil, bolo uvarené vajce, ktoré hodili do fritézy. V Indonézii milujú sladké. U nás doma si musíte cukor vypýtať, v Indonézii si musíte povedať, aby vám nápoj nesladili, a to platí aj pre fresh džúsy, ktoré sú sladké sami o sebe. Na druhú stranu, polovicu stáže som strávil na kardiochirurgii a cievnej chirurgii. Vďaka ich diéte nebola o pacientov núdza, to boli samé debridementy diabetickej nohy a bypassy.
Zmenil som aj pohľad na to, čo považujem za pálivé. Ak totiž zjete niečo, čo Indonézania považujú za štipľavé, mikróby mučednícky vymlátite.
Lekcia 4: Rumah Sakit Umum Pusat Dr. Cipto Mangunkusumo
Toto zaklínadlo hore je názov nemocnice. Konečne sa teda dostávam aj k hlavnej časti môjho pobytu. Táto lekcia bola príjemným prekvapením. Bol som súčasťou týmu počas chirurgických rotácií, každý týždeň iné oddelenie. Prvý týždeň bol zároveň aj najcennejší. Na kardiochirurgii ma totiž vedúci kliniky nechal asistovať pri bypasse. Konkrétne pri graftingu v. saphena magna. Mal som tú česť urobiť prvú incíziu a asistent ma nechal podväzovať vetvy sapheny. Hneď som si spomenul na slová démonov pri prváckych pitvách: „Hlavne nefiknout saphenu!“ Po odobratí graftu som zašíval ranu od členku až po koleno, kedy sa ozval operatér a povedal, že ak to zašijem skôr, ako on prišije anastomózy na koronárky, môžem si chytiť bijúce srdce. Tak som teda so širokým úsmevom pod rúškou a rukou po zápästie v hrudníku s úžasom kládol odpor systole (samozrejme pacient bol stále na mimotelovom obehu). To srdce má obrovskú silu!
Ďalšie týždne som strávil na urológii, cievnej a detskej chirurgii. Tieto boli cenné po teoretickej stránke a videl som prípady, ktoré sú v rozvinutých krajinách viac raritou. Keďže sa jednalo o najväčšiu nemocnicu v krajine, vybavenie operačných sál, sa vo väčšine aspektov nelíšilo od toho európskeho. Každopádne som naozaj zistil, že sťažnosti pacientov na zdravotníctvo u nás sú pre Indonézanov banalitou. Nám väčšinou znepríjemní deň obyčajné čakanie na urgente, im fakt, že ak rodina nemá dosť peňazí na úhradu poplatkov, je často pre pacienta vážna diagnóza rovno rozsudkom smrti.
Lekcia posledná: Mentalita
Keďže som bol v Jakarte to najbelšie stvorenie, aké kedy miestni videli, bol som pre nich akási vzácnosť a často rekvizita pre fotografovanie. Napriek tomu som sa však nestretol ani s jedným krivým pohľadom či slovným útokom, ba naopak, vždy ma častovali širokým úsmevom a ochotou v rámci ich schopností (najmä jazykových).Takéto reakcie na zahalenú moslimku u nás nie sú samozrejmosťou. Indonézia je najväčšou moslimskou krajinou na svete v počte obyvateľov, a aj keď nie sú nijak fundamentálni, náboženstvo je súčasťou ich každodenného života a nie len to, zasahuje (aj keď nie legislatívne) aj do medicíny: napr. nevykonávajú transplantácie srdca, pretože Korán im káže, aby boli pochovaní v celku, tzn. vrátane orgánov, ktoré by boli vhodné na darcovstvo. Toto je trochu nešťastné vzhľadom na počet pacientov. Indonézia je krajinou tretieho sveta, ale v porozumení medzi ľuďmi, ktorí sú iní a to najmä náboženstvom, sú o krok pred nami. Krásnym príkladom bola najväčšia mešita v Jakarte a len pár metrov od nej veľká katolícka katedrála.
