Studentka 4. ročníku Všeobecného lékařství Veronika Stankovičová strávila letní stáž v Hospital Arzobispo Loayza v Limě v Peru. Píše esej a posílá fotografie.
Prečo som si vybrala práve Peru? Pri pomyslení na túto krajinu som si vždy predstavovala Machu Picchu, Inkov a lamy. Viac som o tejto krajine nevedela, tak aj toto bol dôvod, prečo som si ju vybrala. Navyše prečo nenavštíviť pre mňa nový a neznámy kontinent a nespojiť to zároveň so štúdiom? Zdalo sa mi to ako ideálna kombinácia. Plusom Peru bolo aj to, že je to španielska krajina, a keďže ovládam španielčinu, dohovoriť sa a pochopiť miestnych obyvateľov bude pre mňa ľahšie.
Čo ma prekvapilo? Prekvapení pre Európana je v Peru veľa. Keďže som väčšinu času trávila v nemocnici, najviac vecí ma prekvapilo práve tam. Čo sa týka celkovej úrovne nemocníc a kliník, rozdiel medzi štátnymi zariadeniami a súkromnými je priepastný.
Ja som stážovala v Hospital Arzobispo Loayza, ktorá bola štátna. Prichádzali sem hlavne ľudia z chatrčí z okolia hlavného mesta Limy, ktorí sa sem nasťahovali zo vzdialenejších a málo rozvinutých regiónov.
Prvú polovicu môjho pobytu som bola v ambulancii na kardiologickom oddelení. Častokrát tu boli pacientkami chudobné ženy, ktoré čakali svoje deviate dieťa, a my sme im odporúčali, aby už ďalšie deti nemali, lebo inak by to ich srdce nezvládlo. Ženy to však odmietali so slovami, že ak nebudú rodiť deti, ich muži ich už nebudú chcieť, pretože vraj ženy sú tu na to. Aj takto vyzerala jedna z mnohých podôb nerovnosti medzi mužmi a ženami v Peru. Často sme mali aj pacientov s chlopňovými vadami, najčastejšie spôsobené reumatickou horúčkou.
Druhú polovicu stáže som strávila na kardiologickej JIP-ke, kde prevažovali pacienti po infarkte, a občas aj po druhom infarkte kvôli nedôslednosti užívania liekov. Vždy, keď som ráno prichádzala do nemocnice, pri vstupnom okienku „Registrácia“ stáli dlhé rady pacientov, ktorí sa najprv museli zahlásiť, dostali termín na ten istý deň u lekára, a čakali aj niekoľko hodín, pričom čakárne boli niekedy len lavičky vonku pred budovou, prípadne tam lavičky ani neboli.
Hygiena v nemocnici tiež nebola najlepšia, pretože lekári prichádzali z ulice do nemocnice už v plášti a lôžkové oddelenie bolo jedna veľká miestnosť pre približne 50 ľudí. Pripomínalo mi to scénu z vojnového filmu. Pacienti nemali súkromie, mohli sa ľahko nakaziť od svojho suseda alebo ich mohol niekto okradnúť.
Ale súkromné kliniky boli ako z iného sveta. Pacient prišiel na recepciu v presne určený čas, zahlásil sa, zaplatil za konzultáciu, vyšetrenie, prípadne zákrok, a za krátku dobu sa mu už lekár venoval. Priestory boli čisté, moderné, v čakárňach boli automaty na kávu a televízor. Bolo tu vidieť veľkú sociálnu diferenciáciu.
Čo mi táto stáž priniesla? Spoznala som latinskoamerickú kultúru v jej najsurovejšej podobe, zažila som dramatické situácie ako z telenovely a naučila sa ich s kľudom riešiť, rozšírila som si slovnú zásobu zo španielčiny o peruánsky slang, stretla veľa zaujímavých, skromných a inšpiratívnych ľudí a videla som odlišnosť úrovne zdravotníckych zariadení v Peru a v Českej republike.
