Timea Debnárová z 5. ročníku Všeobecného lékařství byla na měsíční stáži ve Whisperově kouzelné dětské nemocnici a porodnici (Whisper's Magical Children Hospital and Maternity) v Jinji v Ugandě. Píše esej a posílá fotografie.
„Čau, nie je tu wifi, tak preto sa neozývam (a ani poriadne svetlo a ani teplá voda, a nefunguje nám záchod). Afrika je drsná. Vedela som, že to nebude Európa, a aj to, že to nebude ako vo filmoch o Afrike, ale toto som úplne nečakala... Z letiska sme cestovali ešte dve hodiny. Bezpečnostné pásy tu ani nemajú, predbiehajú z oboch strán a jazdia úplne šialene. Na motorke bežne jazdia aj traja ľudia, aj deti, a úplne v pohode si na nich vezú aj obrovskú kopu banánov, ktorá môže vážiť aj niekoľko desiatok kíl. Na uliciach je obrovský bordel, nohy, ktoré po nich pobehujú sú bosé, špinavé a patria detičkám v dotrhanom oblečení, pozdĺž ciest sú všade predavači ananásov, melónov, avokád alebo cukrovej trstiny, je tu hluk a všetko je červené. Malí tínedžeri so zbraňami tu strážia budovy (ten, čo stráži nás môže mať tak štrnásť rokov). Už sme sa stihli ísť pozrieť do nemocnice. Keď sa pozrieš po ulici a vidíš tam tie schátrané budovy s rozbitými oknami a dierami v stenách, pred ktorými sa hrajú ušpinené deti s prázdnymi plastovými fľašami alebo starými pneumatikami, a zrazu vôjdeš do tej fialovej nemocnice s motýlmi na stenách a obrázkami z Nema, kde nosia všetci na tvári hviezdičky, tak sa fakt cítiš ako v rozprávke. Zajtra začíname o siedmej, tak sa už teším. Drž palce, aby ma v noci neuštipol komár a nedostala som maláriu.“
Toto som napísala mamine v svôj prvý deň a dúfala som, že na ďalší deň v nemocnici chytím wifi a pošle sa jej to. Do Whisperovy kouzelné dětské nemocnice a porodnice (Whisper's Magical Children Hospital and Maternity) v Jinji v Ugande sme spolu s Honzom Šimáčkom vycestovali počas letných prázdnin a strávili sme tam jeden mesiac.
Kyslíku v nemocnici rozumiem asi tak ako elektrine. Skoro vôbec. Vychádza z otvoru zo steny, je pri ňom nádoba na zvlhčenie a kohútik, ktorým môžem točiť podľa toho, či ho pacient potrebuje viac alebo menej. Vo Whisper's žiadne kyslíkové otvory v stenách neboli. Boli tam kyslíkové bomby, asi rovnako vysoké ako ja. Bolo ich treba vymieňať, bolo ich treba otvárať a zatvárať (kadejakými nástrojmi, ktoré môj tatino používa, keď opravuje auto), bolo to strašne ťažké. Ale keď rozmýšľam nad kyslíkovými bombami, ich váha alebo ich komplikované otváranie nie sú tým, čo mi napadne ako prvé. Keď rozmýšľam nad kyslíkovými bombami, vidím seba, ako bežím po nemocnici s novorodencom v rukách. Pracovala som na Emergency, kde sú deti s akútnymi stavmi. Doniesli nám tam novorodenca priamo z pôrodnej sály. Potreboval kyslík, ale žiadna bomba nebola voľná. V ten deň potrebovali kyslík všetky deti z Emergency. A tak chlapca beriem a utekám po schodoch v snahe nájsť nejaký voľný kyslík.
Afrika, to sú zdravotnícke rukavice len veľkosti M, čo znamená, že Honzovi trvá nekonečne dlho si ich nasúkať na ruky a mne zas na konci ruky odstávajú, takže sa mi s nimi ťažko pracuje a prilepujú sa o ne leukoplasty.
Afrika, to sú červené západy slnka, červený prach a pekná príroda, ale Afrika, to sú aj deti, ktoré akútne potrebujú transfúziu, ale čakajú na ňu už druhý deň, pretože krv nie je. Môj prvý deň som strávila na Emergency. Pacient, o ktorého som sa starala, Alex s diagnózou: malaria with severe anemia, mal moju krvnú skupinu. Bolo to ľahké rozhodnutie. O hodinu som sa o zhruba 400 mililitrov ľahšia a s dobrým pocitom vracala na Emergency, len aby som zistila, že síce jednu krv už máme, ale na oddelení sú ďalšie tri anemické deti, ktoré tiež niekoľko dní čakajú na svoju krv.
Afrika, to sú najchutnejšie avokáda, chapati a hráškové samosy, ale Afrika, to je aj podvyživené bábätko, ktoré ma teplotu len 34 stupňov Celsia a nejaké drobné, a ty ho potrebuješ rýchlo zohriať. Deti sa dali zohriať buď v inkubátore – ktorý bol v tom čase pokazený –, alebo pomocou špeciálnych balónikov, ktoré sa napustia horúcou vodou a priložia sa k bábätku. Na oddelení bol takýto balónik len jeden. Potrebovali sme ich asi päť. Afrika, to je pobehovanie po nemocnici, napĺnanie bálonikov z rôznych oddelení, len aby si zistila, že sú rozthnuté. Afrika, to je, keď rezignuješ a začneš teplou vodou napĺnať rukavice, len aby si dieťa mala ako zohriať.
Afrika, to sú slony, hrochy a žirafy, ale Afrika, to je aj ustarostená sestra na Emergency, ktorá sa snaží vyrobiť provizórnu CPAP ventiláciu len z pár hadičiek a fyzáku, keďže v celej nemocnici je CPAP len jeden a to obsadený. Čo ak príde druhé dieťa?
Afrika, to sú bosé nohy, rozbité domy a studnička s vodou niekde v diaľke, ale Afrika je aj zdravotná sestra Prossy, ktorá na všetko reaguje s pokojom a každé jedno dieťa, o ktoré sa stará, ľúbi. A je to Godfrey, zdravotný brat z General Ward, ktorý často nestihne obed alebo dojedá len zvyšky, pretože z oddelenia neodíde skôr, ako dostanú jeho pacienti všetky lieky. (Sám sa stará o približne pätnásť pacientov, pričom každý berie niekoľko liekov.) Je to aj upratovač Hassan, ktorý nájde kľúč ku každému človeku, všetkých vie rozveseliť a zlepšiť im deň. A je to Victor, ktorý nás zobral na Safari a bol neskutočne láskavý a nestrácal hlavu, aj keď sme o druhej v noci museli stáť medzi hrochmi a nemohli sme sa pohnúť ani dopredu, ani dozadu. A je to doktor homosexuál (homosexualita je v Ugande ilegálna), ktorý mi povedal, že riešenie preňho nie je odísť do inej krajiny, ale ostať tu a ísť príkladom. A sú to dve dvanásťročné pacientky, ktoré za mnou chodia, keď som na triáži, a buď stále len niečo rozprávajú, alebo sa chichocú, alebo ma učia africké tance. Pretože som podľa nich smiešna, keď ich tancujem. A Afrika sú hlavne matky, ktoré každú noc spia na zemi, deň čo deň jedia posho and beans, len aby mohli byť pri svojich deťoch. A starajú sa o všetky deti na oddelení, nie len o to svoje. Veľmi rýchlo som pochopila, že africké deti nemajú len jednu maminu. Majú ich hneď niekoľko.
A Afrika pre mňa? To je môj štvorročný pacient Patrick, ktorý nevie ani slovo anglicky, ja zas neviem ani slovo lugandsky, ale aj tak mi niečo rozpráva celý deň, v ktorý pracujem na Emergency. Ústa sa mu nezatvoria, každý deň ma chodí hľadať, a keď ma nájde, tak mi už ruku do konca dňa nepustí. A vieš, čo povedal Godfriemu, keď ho prepúšťal? Že dostal dvetisíc šilingov (to je dvanásť českých korún) od tatina, ale namiesto cukríkov si za ne kúpi telefón, aby mohol telefonovať svojej kamoške muzungu, beloške.
Následujúcu správu som napísala sama sebe, keď som posledný večer odchádzala naspäť do Európy:
- Nekŕm opice banánmi, nemaj žiadne ovocie v ruksaku, keď ideš do prírody.
- Zvládneš sa umyť aj v studenej vode. Buď rada, že vôbec nejakú máš a nemusíš každý deň chodiť niekoľko kilometrov k studničke. A predovšetkým buď rada, že voda, ktorá ti tečie doma z kohútika, je pitná.
- Gentamycin bolusovo bolí. Musíš ho zriediť.
- Volaj častejšie rodičom. To kvôli tejto konverzácii so sedemnásťročnou pacientkou s HIV, ktorá bola prijatá pre sickle cell crisis:
- Timi, but who is taking care of your younger brother now that you are here?
- My mum.
- You still have a mum? You´re so lucky.
- I also have a dad.
- Both of your parents are alive? I don´t believe you!
Bola som na mieste, kde deti umierali kvôli podvýžive alebo anémii. Bola som na mieste, kde deti čakali niekoľko dní na transfúziu alebo röntgen. A bola som na mieste, kde mali ľudia najväčšie srdcia.
