Lucia Ježíková, studentka 4. ročníku Všeobecného lékařství, strávila letní stáž na Maltě. Píše esej a posílá fotografie.
K svojej stáži som prišla viac-menej náhodou. Maltu som zvolila na základe odporúčaní spolužiačky, ktorá odtiaľ počula dobré ohlasy, a miesto na oddelení gynekológie a pôrodníctva bolo až mojou druhou voľbou. Napriek tomu by som nemenila.
Po čerstvo skončenom skúškovom som na Maltu priletela ledva so znalosťou hlavného mesta, netušiac, z ktorého konca ostrova začať objavovať. A že sú dokonca tri. Môj problém sa vyriešil okamžite po príchode do študentského domu, kde bývala polovica stážistov. Dohromady nás bolo štyridsať a všetci sme zdieľali dva veľké domy, čo sa spočiatku zdalo nemožné, no nakoniec sa ukázalo ako veľmi priateľské riešenie. Spoločné večere sme trávili na streche, obedy v kuchyni prebiehali za plánovania najbližšieho výletu a po raňajkách sme chodili spolu na autobus do nemocnice, kde sme sa každý vybrali svojou cestou.
Moja cesta smerovala na „zelené oddelenie“ (oddelenia sú značené farbami), kde sídli miestna gynekológia. Miestna výuka medikov prebieha systémom „Len pozorovať!“, takže náš deň prebiehal nasledovaním doktora po oddelení a rozoberaním diagnóz a terapie konkrétnych pacientiek. Hoci na Malte nájdete všetky nápisy a dokumenty v angličtine, ktorá je jedných z úradných jazykov, veľmi rýchlo som zistila, že domáci radšej po maltsky. Záchranou mi boli občas doktori, väčšinou mi však prekladali do angličtiny celé konverzácie priamo miestni študenti. Tí nám pomáhali nielen s jazykom, ale aj s orientáciou po nemocnici. Jednotlivé dni sa od seba vzájomne líšili. Vo „firme“ môjho konzultanta boli utorky pre operácie, piatky pre ambulantné pacientky a ostatné dni to boli vizity, pôrody, či prednášky priamo od profesora. Kultúrny šok boli pre mňa všadeprítomné podobizne Panny Márie a iných svätých nielen mimo nemocnice, ale priamo na oddeleniach a izbách pacientov.
Na Malte majú všetci čas. Vždy a na všetko. Od autobusov, pri ktorých neviete, či prišiel len o desať minút neskôr, alebo to prišiel ten, čo mal doraziť pred hodinou (s najväčšou pravdepodobnosťou to bol ten pred hodinou), po vizity, ktoré štandardne začínali o dvadsať minút neskôr. Na všetko je čas a všetko sa nejako vyrieši. Takáto mentalita sprevádzala aj študentov miestnej MMSA (maltská pobočka IFMSA), ktorí nás do nej postupne vťahovali. Trávili s nami takmer každú voľnú chvíľu a organizovali výlety po celom ostrove. Od najkrajších pláží, jaskýň a výhľadov, po ich obľúbené múzeá či podniky. Vďaka nim sme zažili krajinu z pohľadu miestneho, dozvedeli sa, aké je žiť v krajine, kde takmer každý pozná každého, a zúčastnili sa hneď niekoľkých kresťanských osláv, ktoré tam berú skutočne vážne. Program bol naozaj intenzívny a spánok sme všetci poctivo doháňali poobednými šlofíkmi, nakoľko sa v čase obeda nedalo vonku kvôli vysokým teplotám vydržať.
Myšlienka vycestovať po treťom ročníku na stáž bola pre mňa výzva a som rada, že som sa na to dala „nahovoriť“. Pretože mesiac nových vedomostí a skúseností na slnečnom ostrove v spoločnosti skvelých ľudí z celého sveta nikdy nepadne lepšie.
