Studenti 5. ročníku Všeobecného lékařství Daniela Kovaříková a Jakub Tomáš strávili letní stáž v Riu de Janeiru. Píší esej a posílají fotografie.
Voláme sa Daniela a Jakub a v júli sme spolu vycestovali na klinickú stáž do mesta Rio de Janeiro v Brazílii. Obaja sme sa dostali do verejnej pediatrickej nemocnice, Hospital Municipal Jesus.
Nemocnica bola skromná, ale lekári veľmi ochotní a hlavne odborní. Stačili im iba základné vyšetrenia, lieky, fonendoskop a vlastné zmysli na to, aby malému pacientovi pomohli. Videli sme veľké množstvo zaujímavých prípadov, diametrálne odlišné ako tie, s ktorými sa stretneme u nás doma. Každý deň sme trávili čas na inom oddelení, ambulancii alebo na sále. Jediným problémom bola naša neznalosť portugalčiny. Pacienti anglicky nehovorili, ale lekári nám s prekladom pomáhali.
Každý býval v jednej rodine, čo je podľa mňa najlepší spôsob, ako poznať kultúru krajiny. V každej rodine bol študent medicíny a hovorili nám aj o tom, ako sa dostali na fakultu. Všetko sa rozhodne na základe jedného dvojdňového testu na konci strednej školy. Podľa úspešnosti vám určia smer ďalšieho štúdia. Podľa ich slov horšie ako ktorákoľvek skúška na medicíne. Ak sa test nevydarí, stále je možnosť nastúpiť na súkromnú školu.
Takéto štúdium ale lacné nie je. Miest vo verejných školách je málo. Väčšinou majú v rodine viacero detí. Ľahká matematika. Zdalo sa nám, že tam buď máte na všetko, alebo toho máte veľmi málo. Domáci nás hneď vystríhali pred zablúdením do favel, miestnych slumov. V nich sa páchala väčšina kriminality a kvôli nim je Rio tak povestne nebezpečné. Pravdou je, že kope našich priateľov sa tam nikdy nič zlé nestalo. A našťastie ani nám. Stačilo dodržiavať pár základných bezpečnostných pravidiel: nebyť sám v tmavých uličkách s mobilom a peniazmi.
Potom nám už nič nebránilo objavovať toto mesto. Každé poobedie sme trávili inde. Raz na ikonickej pláži Copacabana, alebo na pláži Ipanema, na náš vkus menej turistickej a viac obľubovanej mladými domácimi. Výlet na Corcovado so Sochou Krista bol samozrejmosťou. Ďalšie poobedie sme vystúpili na Pão de Açúcar, z ktorej sme videli celé mesto ako na dlani. Podaril sa nám aj víkendový výlet na vzdialené pláže, Arraial do Cabo. To bol raj na zemi, biely piesok, azúrové more a acai – dezert podobný zmrzlinovej dreni. V tradičnej kuchyni prevažovali bežné chute, každé jedlo tvorilo mäso, ryža, fazule a zemiaky. Najlepšie bolo hádam ovocie, stále zrelé, čerstvé a lacné. Sladšie mango, maracuju a papáju sme nikdy nejedli. Prvýkrát sme ochutnali atemoyu, karambolu alebo jabuticabu.
V čase, keď sme tam boli, akurát prebiehali majstrovstvá vo futbale. Tušili sme, že ho majú radi, ale že sa v čase zápasu nepracuje, neštuduje a zatvoria sa obchody, to sme boli prekvapení.
Radi by sme sa do tejto krajiny vrátili zas. V júli je tam príjemných 27 stupňov a nie je to ich hlavná sezóna, preto bolo všade podstatne menej turistov ako inokedy. Odporučili by sme ju každému zvedavému cestovateľovi. Rešpekt je na mieste, ale ak máte parťáka na cesty, rozhodne to stojí za zváženie.
