Keď hrozí traumatická zástava obehu, torakotomia môže pomôcť

Keď hrozí traumatická zástava obehu, torakotomia môže pomôcť

Prof. MUDr. Miroslav Durila, Ph.D., MHA, působí na Klinice anesteziologie, resuscitace a intenzivní medicíny 2. lékařské fakulty UK a FN Motol. Je hlavním organizátorem unikátního kurzu Traumatické resuscitační torakotomie. Tento zákrok, při němž dochází k otevření hrudníku, zachránil mimo jiné život v medializovaném případu pobodané ženy na Novodvorské ulici v Praze v roce 2023.
Štítky
Kdy jste naposled torakotomií zachránil život?

Torakotómia je raritná vec, takže ja som torakotómiu robil raz, pacienta sme doviezli do nemocnice ale žiaľ tam to neprežil. V týchto prípadoch to musí byť súhra: záchranka musí zistiť, že pacient je v období pred zástavou srdca, musí avizovať nemocnici, že ho vezie, urobiť základné zákroky a doviezť pacienta na urgentný príjem, kde sú v rámci celého trauma týmu pripravení. Potom pacient može prežiť. Takýchto pacientov máme v Motole na urgente asi troch za rok. Niektorí prežili aj 75-minutovú resuscitáciu, ale je to rarita.

Jaké jsou indikace k torakotomii?

Indikácia k torakotómii u traumatického pacienta je vtedy, keď všetky kroky, ktoré doteraz boli spravené, nestačia k tomu, aby došlo k obnove obehu krve. Posledná možnosť, čo sa dá ešte spraviť, je otvoriť hrudník, a pokiaľ by bolo napríklad krvácanie pod bránicou, tak dať svorku na zostupnú aortu a zastaviť krvácanie, kým sa obeh stihne zreštaurovať a doplniť. A potom sa môže svorka povoliť.

Druhá indikácia je, pokiaľ dôjde k nezastaviteľnému krvácaniu pri poranení hrudných orgánov, či už je to srdce alebo pľúcne hily. Ak ľavá strana nestačí, tak sa hrudník otvorí celý obojstranne. Je možné urobiť priamu masáž srdca a dajú sa ošetriť jednotlivé krvácania. Ide o to zachytiť čas, kedy už hrozí zastavenie obehu, alebo už beží zástava a pacient určite zomrie, ak sa teda neurobí toto posledné rozhodnutie. Vtedy torakotomiou možno len získať. Takže ultimum refugium postup.

 

Dôležité je zhodnotiť si, kedy benefit prevyšuje riziko. A o tomto je celá medicína.

Pořádáte kurzy torakotomie, co účastníky potom nejvíce překvapí v realitě?

To, že každý pacient je iný, niektorý je chudší, niektorý tučnejší, takže prekvapia tie anatomické pomery. Doporučené postupy pasujú na zhruba dve tretiny pacientov. Vždycky treba pristúpiť k pacientovi individuálne. Personalizovaná medicína má pomocou intuície, skúsenosti a vedomosti sa správne rozhodnúť. A to je ťažké: Môžem to spraviť tu? Mám tu za päť minút nemocnicu. Tak ho transportujem. A čo keď je nemocnica pol hodiny cesty?

Rozmýšľať kedy to indikovať. Urobiť tu torakotómiu, inak pacient zomrie – otvoriť hrudník a pacient môže vykrvácať takisto… Ako hovorí profesor Cvachovec: „Istá miera neistoty charakterizuje určité medicínske odbory a zvlášť tento náš, kde je pacient v kritickom stave.“ Dôležité je zhodnotiť si, kedy benefit prevyšuje riziko. A o tomto je celá medicína.

A co ještě záchranář potřebuje? Hraje tam roli fyzická síla?

Nie, tam je pár nástrojov, ktoré slúžia k otvoreniu hrudníka. To sa dá nacvičiť, ak tam nie sú neočakávané komplikácie – obézny pacient, zrasty hrudníku…

A k tomu nacvičení slouží taky váš kurz…

Kurz, ktorý máme, kde sa toto učíme, je ale nie iba pre chirurgov, doktorov záchranky, áristov, ale pre všetkých, ktorí sú zainteresovaní do starostlivosti o pacienta, aby sme boli na rovnakej mentálnej úrovni. Mám tiež spätnú väzbu od účastníkov: Minulý rok sa robila torakotómia na urgentnom príjme, kedy sa pacientka dávala na mimotelový obeh, pretože mala bodnú ranu v srdci. Mimotelový obeh nahradil funkciu srdca a medzitým sa otvoril hrudník, urobila sa priama masáž, až kým sa srdce nezašilo. V tomto prípade boli prítomní doktori spokojní, hovorili, že bolo fajn, že všetci premýšľali rovnakým spôsobom, vedeli, kam to bude smerovať, do akých extrémov a ono to vyšlo. Pacientka prežila.

Takže je tam klíčová týmovost…

Áno, rovnaké zmýšľanie ohľadne diagnostiky a terapeutických postupov.

Můžete přiblížit svoji zkušenost ze zahraničí? Byl jste na kurzu v Liverpoolu…

V Liverpoole sme boli s kolegami z tretej chirurgie doktorom Šnajdaufom a docentom Haruštiakom asi pred piatimi rokmi a tam sme práve mali kurz torakotómie. Asi dva či tri dni, veľa teórie a praktická časť prebiehala na animálnom modeli na prasatách. Nemám rád tú medicínu na figurínach a na animálnych modeloch, preto som vďačný za to, že je možnosť cvičiť zákroky na ľudských telách, pretože to je úplne iná vec mať prirodzené podmienky.

Zo zahraničia mám ešte jednu skúsenosť, otvárali sme hrudník na misii s lekármi bez hraníc v Južnom Sudáne. Robil to tam jeden vojnový chirurg u jedného pacienta a tiež tam dával svorku na aortu. Ďalej bol prítomný jeden inštrumentár ako sestra a jeden anesteziológ a ja štvrtý a dalo sa to spraviť, fungovalo to.

 

Všetko je psychicky náročné, človek na to musí mať povahu.

Kdy jste se rozhodl, že chcete dělat ARO? Co byl pro vás zlomový moment?

Pôvodne som chcel byť asi kardiológ alebo urgentista. Ale keď som končil medicínu v Martine na Slovensku, jeden doktor gynekológ mi vravel, že odbor ARO je vždycky dobrý, pretože z toho človek môže robiť záchranku, anesteziológa, leteckú záchranku, pooperačnú starostlivosť… Je to zaujímavý odbor, aj keď ťažký, človek hrá často o čas so smrťou. Ale je to odbor, ktorý dá záruku, že človek bude mať vždycky prácu, je to istota do budúcna. Má to svoje výhody i nevýhody.

Je nevýhodou psychická náročnost?

Všetko je psychicky náročné, človek na to musí mať povahu.

Máte nějaký způsob psychogieny?

Mám, našiel som si systém ako v tom žiť aj v nemocnici, aj v odbore. Ten odbor je dobrý, pretože ak zachránite človeka, sú to relatívne vďační pacienti. Keď sa podchytí včas problém a pacient môže ísť normálne do plného zdravia a naspäť k rodine a do spoločností a dokonca môže byť prínosný pre štát ekonomicky, to je to, čo ma drží pri živote. Vidno, že tá patofyziológia funguje, pacienti sa preberú a idú domov.

S lékaři III. chirurgické kliniky 1. LF UK a FNM, M. Durila vpravo.
Co byste vzkázal medikům?

Nech sa prídu pozrieť. Sú tu možnosti. Každý pacient je iný, musíme vedieť bežné guidelines, ale musíme vedieť aj tu nádstavbu a to je ta patofyziológia, personalizovaná medicína. Môžu si prísť, pozrieť, či ich to zaujme alebo nezaujme. Niekto bude mať strach vidieť umieranie. Mňa drží psychicky nad vodou viera vo vyššiu moc – či to nazvete príroda, Boh, náboženstvo… Myslím, že to mi dáva silu prejsť cez ťažké obdobia. Dá sa to.

To má pak alespoň člověk pocit, že není všechno jen v jeho rukou… A z čeho máte největší radost?

Keď sa pacient preberie, ožije, je to super! To si poviete, že ste nežili zbytočne, a to, čo vás učili, nebola blbosť. Ale treba to vedieť implementovať do praxe.

Připravila: MgA. Bc. Kristýna Kolovratová

Vytvořeno: 10. 6. 2024 / Upraveno: 20. 6. 2024 / Mgr. Petr Andreas, Ph.D.